Stránky

nedeľa 8. marca 2015

Perfume 7.

Zas až po týždni, ale inokedy nestíham... Vďačko za podporu! Xxx





V sprche som bola veľmi dlho. 

Nepomohlo mi to síce veľmi, ale o trošíčku mi lepšie bolo.
Poriadne do sucha som sa utrela a navliekla sa do Michalovho trička.
Spadlo mi až pod kolená, musela som sa zasmiať.
Vlasy som si rozpustila a prehrabla, našťastie som dnes nemala objem ako levica, obstojne mi stáli.
Vyšla som von a keď ma zbadal Michal, rozosmial sa.
„Si maximálne rozkošná,“ tvorili sa mu vrásky pri očiach.
„No, ono mi to je troška veľké,“ hryzla som si s úsmevom do pery.
Spravila som pár krokov a sadla si k nemu na posteľ.
„Behnem do sprchy aj ja a potom si dačo pozrieme, čo povieš?“ navrhol s perami pár centimetrov od mojich.
„Ale sa poponáhľaj,“ vtisla som mu bozk.



Netrpezlivo som čakala a pohľadom hypnotizovala plafón.
Mal peknú spálňu.
Obrovská posteľ dominovala celej miestnosti.
Šatník mal vbudovaný, nachádzal sa za obrovskými zrkadlami, ktoré slúžili ako dvere.
Oproti postele mal obrovitánsku telku.
Vedľa ešte dva nočné stolíky z tmavého dreva a presklenú stenu, ktorá bola teraz zatiahnutá závesmi.
Na svojej strane, teda stolíku, mal položenú knihu, ktorú zrejme teraz čítal.
Vstala som a šla sa na ňu pozrieť.
Looking for Alaska!
Spomínam si, ako som mu vravela, že to je moja najobľúbenejšia kniha!
Môj zlatý.
To už buchli dvere a Miško vyšiel.
„Naozaj to čítaš?“ otočila som sa k nemu.
Prikývol.
„Kvôli mne?“
„Áno,“ usmial sa.
„Ako dlho?“
„If people were rain, I was drizzle and she was a huricane. Celkom to na nás platí, nemyslíš?“ šepol.
Namiesto odpovede som ho rovno pobozkala.
Chytil ma dlaňami okolo pása a nohy som mu zakvačila za chrbát.
Naše bozky boli úplne nežné.
Obaja sme si vychutnávali pery toho druhého.
Páčilo sa mi, ako so mnou zaobchádza.
Bolo to pre mňa niečo iné.
To, čo som hľadala po celý život.
Jeho som hľadala.
A našli sme sa.



Ležali sme v posteli, v telke nám šiel Hriešny tanec a obaja sme opakovali repliky.
Zbožňovala som ho aj za to, že si to so mnou pozrel v origináli.
„Odkiaľ vieš tak dobre po anglicky?“
„Študoval som výšku po anglicky.“
„Celú?“ divila som sa.
„Hej. A zišlo sa mi to,“ žmurkol.
„Zajtra musíš byť kedy v práci?“ napadlo ma.
„Zajtra je sobota, láska,“ uškrnul sa.
„Aha, jasné! Čo máš v pláne?“
„Snáď máme, nie?“ usmial sa.
„Rátaš so mnou?“
„Odo dnes každý deň,“ žmurkol.
„Tak?“ nedočkavo som sa zavrtela.
„Rozmýšľal som, že... Čo by si povedala na Viedeň?“ posadil sa aj on.
„Viedeň? Neviem, nikdy som tam nebola,“ usmiala som sa.
„Fakt? No tak výborne, poukazujem ti centrum a potom ťa vezme do prátru.“
„Čo je práter?“
„Na kolotoče,“ zasmial sa.
„Ty by si ma vzal na kolotoče? Odkiaľ vieš, že ich mám rada?“ nadšene som nadskočila.
„Vravela si mi to. No čo, súhlasíš?“
„Áno!“ zasmiala som sa.
To šťastie, ktoré som cítila, sa nedalo opísať.



Zobudila som sa na moje pomery dosť skoro, možno z nadšenia.
Michal ešte tvrdo spal, ruku mal ovinutú okolo mňa, pokojne dýchal.
Nechcela som ho zobudiť, tak som sa fakt pomaličky vyšmykla z jeho objatia.
Pozerala som na jeho silné telo, ktoré sa dvíhalo pri pravidelnom dýchaní.
Má naozaj krásnu, atypickú tvár.
Vlasy má po bokoch ostrihané nakrátko, v strede hlavy ich má o centimeter dlhšie.
Sú bledohnedej, vlastne, špinavá blond farba.
Má veľmi dlhé mihalnice, pod zatvorenými viečkami spali oči krásnej, tmavomodrej farby.
Má trocha širší nos, ktorý ale úplne zapadá do jeho tváre a pod ním vykrojené pery, spodnú väčšiu než vrchnú.
Dominantou jeho tváre sú ale lícne kosti, ktoré ho robia veľmi príťažlivým.
Keď sa usmeje, pri očiach sa mu vytvoria maličké vrásky a rozžiaria sa mu oči.
Prichytila som sa, ako dlho naňho zízam, ale stále sa mi akosi nechce veriť, že je môj.
Nešla som do sprchy, aby sa na hukot vody neprebral, tak som potichučky zatvorila dvere a bosými nohami prešla do kuchyne.
Rozhodla som sa zahrať na dokonalú ženičku z amerického filmu a pripraviť milému raňajky do postele.
Dlho som rozmýšľala, že čo urobím, nevedela som, čo má rád a čo nie.
Ako vždy ma prekvapil a zobudil sa skôr, než som vybrala čo i len hrnček na kávu.
„Dobré ránko,“ pozdravil ešte chrapľavým ranným hlasom.
Otočila som sa s úsmevom, ktorý mi hneď zamrzol.
Predo mnou stál hotový Adonis.
Mal na sebe len tepláky, ktoré mu ledabolo viseli na bokoch.
Véčková línia s dvoma vytŕčajúcimi žilami lákala moje oči, no nechcela som tak okato čumieť.
Ale nedalo sa.
Nemal nejakú kulturistickú postavu, úplne nabúchané telo, ale bol skvele vyrysovaný.
Ramená mal samý sval, zrejme k tomu prispel aj jeho obľúbený basketbal.
Fakt som ostala bez slov.
Bolo to prvý krát, čo som ho videla bez obleku, či trička na spanie ako včera.
Sklopila som zrak a potichu odzdravila.
„Ako si spinkala?“ podišiel úplne ku mne a dvoma prstami mi dvihol bradu.
„Dobre,“ pípla som.
„Čo sa deje? Niečo som spravil?“ spýtal sa nežne.
„Ja len... Je to pre mňa všetko nové... Prepáč,“ krútila som hlavou, vlasy sa mi jemne obtierali o líca a lepili sa na ne kvôli stekajúcim slzám.
Len som cítila, ako ma zdrapili jeho silné ruky okolo pása a posadili na linku, tam, kde včera.
Schúlila som sa, stiahla plecia, podvedome čakajúc facku, ale namiesto toho on pritisol pery na moje s takou dávkou citu, že som sa roztriasla ešte viac a potok sĺz sa znásobil.
Bozkami mi ich stieral z pier, brady, líc, bozkával mi viečka, bol tak veľmi nežný.
„Čo mám spraviť, aby si bola šťastná?“ šepol medzi bozkami.
„Objím ma, veľmi silno, prosím,“ odpovedala som a zaborila tvár do jeho krku.
Silné ruky sa okolo mňa omotali ako liany.
„Ľúbim ťa, maličká... ľúbim ťa, si moje všetko... neplač, nechcem, aby si plakala... Spravím všetko pre to, aby si bola šťastná, rozumieš?“ odtiahol sa po chvíli vravenia týchto krásnych viet a prinútil ma pozrieť sa naňho.
„Niečo sa ti stalo, ale necítiš sa na to, aby si mi to povedala... Chápem to a počkám na ten správny čas... Ale už prosím neplač, ja ti neublížim láska...,“ triasol sa mu hlas.
„Prepáč, ja len... Si ku mne tak veľmi nežný, si úžasný... Nikdy som toto nezažila, nikdy sa ma chlap nedotkol... týmto spôsobom... Nikdy mi nikto nepovedal, že ma ľúbi... Je to pre mňa tak nové a bojím sa, že sa to pokazí a že ma to bude bolieť...“
„Nebude,“ pozrel mi do očí.
„Miško, ja... Teraz to nedokážem, ale raz ti všetko, naozaj všetko rozpoviem,“ sľúbila som.
„Má to čas. Ale jedno mi sľúb,“ utrel mi aj poslednú slzu.
„Čokoľvek.“
„Že sa ma prestaneš báť.“
„Nebojím sa ťa.“



Cestou sme sa zastavili ešte u nás, aby som sa mohla prezliecť.
Privítal nás prázdny dom.
Chytro som na seba hodila čierne rifle a tričko tej istej farby, zopla si vlasy do copu a vzala malú kabelku s vecami.
Otcovi som na papier načmárala, že som v poriadku a že sa nemusí báť, papierik prilepila na chladničku a zamkla.
Michal ma už čakal v aute.
Vyzeral tak inak bez obleku.
Len v sivom pulóvri a rifliach, s teniskami na nohách a Raybanami na očiach vyzeral ako môj rovesník.
Auto sa pomaly rozbehlo a ladne sme sa zaradili na cestu.
Natiahla som ruku smerom k jeho tvári a pohladili ho po zarastenom líci.
Usmial sa.
Zastali sme na červenú, tak som si odopla pás, nahla sa k nemu a vtisla mu veľký bozk.
„Za čo to bolo?“ zasmial sa.
„Za všetko, čo robíš,“ jednoducho som odpovedala.



Náhoda je blbec. 

Tak sa to vraví, nie? 


Keď som si totiž sadla späť na miesto, zapla pás a otočila hlavou smerom doprava, ustrnula som. 



Vo vedľajšom aute sedel „ten druhý“ Michal.
Veľavýznamne si prešiel prstom cez krk.

2 komentáre:

  1. Och... Tak toto je pekne ošemetná situácia. Ale verím, že Dev bude OK, že sa o ňu "dobrý" Michal postará, :)

    OdpovedaťOdstrániť