Časť je trocha dlhšia. :)
Xxx
Behalo mi to po rozume celý deň, no zážitky s Michalom
to zatlačili do úzadia.
Vedela som, že to budem musieť riešiť.
Ten „druhý“ Michal chce peniaze a ja ich nemám.
A nie, nebála som sa o seba.
Ale o môjho Miška.
Celý deň s ním bol ako rozprávka.
Po príchode do mesta sme sa prešli najprv centrom.
Ruka v ruke, obaja nalepení na sebe, zastavovali sme každú chvíľu a vychutnávali si pery toho druhého.
Prišla som si ako pubertiačka.
V žalúdku mi trepotal húf motýľov len keď sa na mňa pozrel.
Potom sme šli na úplne obrovský rezeň, ktorý po mne ešte dojedal a úplne prepchatí sme sa prechádzali, až pokiaľ nás príšerne neboleli nohy.
Keď nám dostatočne vytrávilo, vzal ma na kolotoče.
Naozaj som sa dávno tak nenasmiala.
Vyskúšali sme asi všetky dráhy, strašidelný dom...
Asi najviac sa mi páčil ten najvyšší, ktorý sa týčil do výšky vyše 100 metrov, krútil sa dokola.
Ten pocit.
Keď mal ruky omotané okolo mňa, pery vo vlasoch.
Videli sme celú Viedeň ako na dlani.
Dokonalý deň.
Pocity na nezaplatenie.
Prišli sme domov veľmi unavení, no šťastní.
A nie, nebála som sa o seba.
Ale o môjho Miška.
Celý deň s ním bol ako rozprávka.
Po príchode do mesta sme sa prešli najprv centrom.
Ruka v ruke, obaja nalepení na sebe, zastavovali sme každú chvíľu a vychutnávali si pery toho druhého.
Prišla som si ako pubertiačka.
V žalúdku mi trepotal húf motýľov len keď sa na mňa pozrel.
Potom sme šli na úplne obrovský rezeň, ktorý po mne ešte dojedal a úplne prepchatí sme sa prechádzali, až pokiaľ nás príšerne neboleli nohy.
Keď nám dostatočne vytrávilo, vzal ma na kolotoče.
Naozaj som sa dávno tak nenasmiala.
Vyskúšali sme asi všetky dráhy, strašidelný dom...
Asi najviac sa mi páčil ten najvyšší, ktorý sa týčil do výšky vyše 100 metrov, krútil sa dokola.
Ten pocit.
Keď mal ruky omotané okolo mňa, pery vo vlasoch.
Videli sme celú Viedeň ako na dlani.
Dokonalý deň.
Pocity na nezaplatenie.
Prišli sme domov veľmi unavení, no šťastní.
Teraz bolo už len treba vymyslieť, že čo ďalej.
Po rýchlej sprche som opäť sedela v jeho dlhom tričku na gauči, na prst si natáčala mokré pramienky vlasov a bezcieľne prepínala telku.
Po chvíli vyšiel on, pramienky vody mu ešte tiekli po hrudi, zachytávali sa na malých chĺpkoch, potom rýchlo stiekli za lem nohavíc.
Asi som naňho nejak zvláštne pozrela.
„Rozídem sa s ňou. V podstate... Sme to už skončili. Len nie tak oficiálne,“ vyriekol, čím ma prekvapil.
„Miško, ale... „
„Viem, že si sa na to chcela spýtať.“
„Poznáš ma lepšie než ja seba,“ zasmiala som sa.
„Ešte natoľko nie, ale toto som z tvojich očí dokázal vyčítať. A trápi to aj mňa. Chcem mať čistý štít, keď idem do nového vzťahu. Keď som v novom vzťahu.“
„A kedy príde?“
„O dva dni.“
„Miško, si si tým všetkým istý? Myslím mnou a vzťahom so mnou. Stojím ti za to, aby si opustil Adrianu?“
Viditeľne prevrátil očami, musela som sa zasmiať.
„Stojíš,“ zaprel sa rukami do linky, svaly sa mu napli.
„Si ty vôbec skutočný?“ natočila som sa telom k nemu.
Iba sa usmial.
Ten úsmev mohol končiť vojny a liečiť rakovinu.
S pohármi vína prišiel ku gauču, položil ich na stolík a vášnivo ma pobozkal.
Nečakala som to, no pod tlakom jeho nežných pier som sa mu podvolila.
„Som skutočný?“ šepol mi do úst.
Zasmiala som sa.
„Najskutočnejší, poklad.“
Ležal na mne, tvár mal veľmi blízko mňa, mihalnice sa nám plietli.
„Chceš so mnou bývať?“
„Ty ma veľmi prekvapuješ! Nie je to narýchlo?“ vyhŕkla som.
„Chcem všetko dobiehať. Raňajky do postele, spoločné večery...“
„Rada by som, ale čo ak to nebude fungovať? Predsa, máš už svoje zvyky zabehnuté a...“
„Láska, navrhol som ti to. Porozmýšľaj, dám ti času, koľko chceš. Keď sa na to budeš cítiť, povieš mi. Adriana odtiaľto tak či tak odíde.“
„Myslíš?“
„Viem. Ona má svojho priateľa, tak so mnou tu určite nebude,“ pobozkal ma.
„Môžem sa spýtať ako...?“
„... ako sme si uvedomili, že je koniec?“
Prikývla som.
Posadil sa a potiahol ma so sebou.
„Deň po dni... Raz sme sa večer rozprávali a uvedomili si, že sme akoby cudzí ľudia. Iba známi. Keď bola celé dni tu, bola upnutá na moju osobu. Prežívala všetko, čo som jej rozprával, v podstate žila môj život. No potom dostala ponuku niečo fotiť. Začala si zarábať sama, celé dni nebola doma, samé fitko, nákupy a podobne, takmer sme sa nevideli. Nehnevalo ma to, tešil som sa, že ju niečo baví a napĺňa. Ale keď mi nedvíhala mobil a nebola doma po večeroch, začal som sa báť... Ale potom... Proste som si uvedomil, že má milenca. A ona mi to potvrdila. Mali sme spolu dlhý rozhovor, vedel som, že to skončilo... Ono to skončilo už dávno, len som v záplave práce si to neuvedomil... Navonok sme hrali, že sme šťastní pár, ale už dlho fungujeme fakt ako kamaráti... Aj teraz je s ním, je to fotograf.“
Nadýchol sa a zapozeral pred seba.
„Bolí ťa to?“
„Nie... možno len mrzí. Mrzelo, aby som bol presný.“
„Prešlo to?“
Usmial sa a prehrabol mi vlasy.
„Už viac ako pred troma mesiacmi, láska.“
„Tak ma napadlo... Ja len, že snáď... Nechcem to tak hlúpo povedať, len dúfam, že nečakáš, že keď budeme spolu, budem stále sedieť doma?“
„Nie, to by som si nikdy nedovolil... Len by som nechcel, aby si sa mi vzdialila.“
„Čestné Martinsovské, že sa nevzdialim! Od teba? Kde by som našla takého úžasného chlapa?“ obkročmo som si sadla na jeho panvu.
„Nedá sa ťa nemilovať,“ namotával si mokré pramene vlasov na prsty.
„A ešte som zvedavá na niečo,“ začala som ho škrabkať po hrudi.
„Na čo?“ uškrnul sa.
„Prečo akurát ja. Keď... pozri sa na seba... Krásny vysoký chlap s tým najkrajším úsmevom a všimneš si akurát mňa?“
„Počkaj, teraz sa dačo spýtam ja teba,“ zastavil ma.
Nadvihla som obočie.
„Ako sa vidíš?“
„Akože ako sa vidím?“ nechápala som.
„No, ako by si sa opísala?“
Sklonila som hlavu.
„Neviem... Som taká nezaujímavá. Obyčajné hnedé vlasy, tuctové oči, mohla by som mať aspoň o pár centimetrov viac. Veľký nos, také nijaké pery. A mám strašne krivé kolená a mala by som schudnúť... tak 5 kíl.“
„A teraz vstaň a poď so mnou.“
Nechápala som, kam mieri, no šla som.
Doviedol ma do spálne.
Zasvietil a postavil ma pred zrkadlo.
On sám si stúpol za mňa.
„Pozri sa... teraz ti poviem, čo vidím ja, áno?“
Stretla som sa so svojim odrazom.
„Vidím úplne krásne zelené oči, ktoré ma mátajú dni aj noci. Úžasné mäkké pery, fakt by som ťa dokázal neustále bozkávať. Krásne čokoládové vlasy. A k tvojej postave... krivé kolená nemáš ani náhodou a neopováž sa chudnúť, už teraz ťa nie je vidno. Práveže by si mala pribrať. Pre mňa máš postavu dokonalú a ľúbiť ťa budem, aj keby máš dvesto kíl. Nevymýšľaj, jasné? Si dokonalá taká, aká si. Milujem ťa, áno?“
Rozplakala som sa.
Slzy sa zo mňa liali ako z kohútika.
Vzal ma na ruky ako handrovú bábiku a ľahli sme si.
Deň sme zakončili množstvom bozkov a vyznaní.
Miško potom zaspal a ja som si užívala jeho objatie.
Stále je.
Ale z mojej minulosti sa vynárali obrazy, ktoré nám to kazili.
Ľudia.
Počúvala som jeho dych.
V ušiach sa mi stále ozývalo, čo mi vravel.
Do toho sa mi vynárala tvár toho „druhého“ Michala.
Dokázal by mu ublížiť.
Ale nemôžem to dovoliť.
Minulosť ma dobehla a ja som odhodlaná s ňou bojovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára