Perfume 9.

Ďalšia. 

Upršaná nedeľa.
Ráno som sa zobudila a Michal už vedľa mňa nebol.
Natiahla som si telo a prešla do kúpeľne.
Umyla si tvár a zuby.
Mala som rada na sebe Michalovo tričko.
Cítila som sa tak... chcená.
Počula som jeho hlas.
Bol v kuchyni a zjavne niečo vysvetľoval.
Mal úplne inú intonáciu než používal pri rozhovore so mnou.
Bol nahnevaný.
Sedel na barovej stoličke za pultom, pred sebou mal rozložené nejaké papiere.
V jednej ruke držal telefón a s druhou šermoval.
Bol zas len v teplákoch a bez trička.
Páčil sa mi pohľad na jeho postavu.
Hlavne, ako sa mu teraz napínajú svaly.
V tom zápale si ma ani nevšimol.
Jeho slová som vnímala len matne, nerozumela som veľmi, o čom sa bavia, o nejakých parcelách a ďalej som sa stratila.
Nemenilo to nič na tom, aký bol sexy aj so strniskom.
Potichučky som sa zaňho postavila a sklonila hlavu, pery v úrovni jeho krku.
Zamerala som sa na úsek jeho kože, potiahla som ho zubami a prisala sa.
Strhol sa, no nedal sa vyviesť z miery, hoci intonáciu zmenil.
Prstami som mu prechádzala od hrdla až ku lemu nohavíc.
Mal zimomriavky.
Zasmiala som sa a odtiahla sa.
Z toho bude pekný cucflek.
„... ozvem sa vám,“ vypol mobil a otočil sa ku mne s tým najširším úsmevom.
„Dobré ránko,“ zasmiala som sa.
„Dobré, dobré,“ prehliadol si ma.
„Vyrušila som ťa?“
„Ty nikdy,“ chytil ma okolo pása.
„Niekto ťa nahneval?“ pozrela som na jeho telefón.
„Nič, čo by sa nedalo vyriešiť.“
„Si sexy, keď sa hneváš.“
„A keď sa nehnevám?“
„Stále,“ uškrnula som sa a odtlačila.
„Čo máme v pláne dnes?“ dodala som, už s hlavou v chladničke.
„Neviem, čo...,“ šiel sa niečo spýtať, ale zazvonil mu mobil.
Ospravedlňujúco na mňa pozrel.
„Zdvihni to,“ usmiala som sa a strčila si kúsok mozarelly do úst.
Dvihol to, prešiel k oknu a díval sa von.
Bol úplne pohrúžený do rozprávania a vysvetľovania, tak som ho nechala tak a šla do sprchy.
Nebola som dlho, no keď som vyšla, Michal sa prehrabával v skrini, na sebe už mal oblekové nohavice.
„Kam ideš?“ divila som sa.
„Musím ísť na jedno stretnutie, lebo mi odkúpia pozemok a prídem o zákazku, ale budem sa ponáhľať, sľubujem, idem len do centra k divadlu, okej?“
„V poriadku. A nehádž na mňa tie psie oči,“ zasmiala som sa.
„Prepáč, mrzí ma to, fakt sa budem ponáhľať,“ zapínal si nakrivo košeľu.
„Ukáž, ja to spravím,“ odtisla som mu ruky a odopla všetky gombíky.
Pomaly ich zapla späť, uhladila mu golier a napravila sako.
„Vyzeráš skvele. Ako vždy,“ usmiala som sa na môjho podnikateľa.
„Budem sa ponáhľať,“ povedal ešte tretí krát.
„Len si dávaj pozor, nešoféruj veľmi rýchlo, aby sa ti niečo nestalo, jasné? Ja zatiaľ niečo navarím,“ sľúbila som mu.
„Neboj sa, dám si pozor. Vieš, že dlho sa o mňa nikto nebál?“
„No ale odteraz je tu ten niekto.“
„Milujem ťa,“ pobozkal ma, vzal si kľúče a už som len počula buchnutie dvier a kroky.

Obliekla som sa.
Upratala.
Navarila.
Michal stále nikde.
Volať som mu veľmi nechcela, lebo predsa ho rušiť nebudem.
Tak som sa prechádzala, potom som pozerala nejaký film, no hlavne som sa totálne nudila.
Keď zaštrkotali kľúče, nadšene som vyskočila a vbehla do chodby.
No nebol tam Michal.
Ale Adriana.
„Ale, ale...,“ zasmiala sa, keď ma zbadala a zas sa mi scvrklo sebavedomie.
„Čo... tu robíš?“ vyhŕkla som.
„Ja tu bývam. To by som sa teba mohla spýtať,“ sebavedome otvorila skrinku, vytiahla víno a naliala si.
„Michal povedal, že...“
„Jaj ták,“ zatiahla.
„Už ťa zbalil? To ti gratulujem, na dobrého si sa nalepila,“ vyzula si lodičky.
Bolo vidno, že tu je doma.
„Nehovor tak o ňom.“
„Ja nevravím nič zlé!“ dvihla v sebaobrane ruky.
Nervózne som prešľapovala.
„No čo je?“
„Ty tu teraz ostávaš?“ pípla som nesmelo.
„No veď som tu doma, kam by som mala ísť?“
Opäť zaštrkotali kľúče.
„Láska, prepáč, že som sa zdržal, ale bolo to moc... Čo ty tu chceš?“
Michal bol očividne rovnako prekvapený, ako ja.
„Aj ja ťa rada vidím, vďaka za milé privítanie,“ prehodila si vlasy cez plece.
Je príliš krásna.
Ale on si ju na moje počudovanie vôbec nevšímal.
Spoza chrbta vytiahol kyticu s niekoľkými bielymi ľaliami a podal mi ju.
„Vďaka, ja...,“ bola som v rozpakoch a ona sa evidentne dobre bavila.
„Veci máš pobalené,“ oznámil jej akoby mimochodom.
„Vyhadzuješ ma?“ dvihla obočie.
„Nevyhadzujem, len ti oznamujem, že máš všetko zbalené a môžeš ísť za svojim priateľom. Obaja už žijeme separátne, ak si si nevšimla.“
„Okej,“ dopila, zdvihla sa, nazula si lodičky a zamierila do spálne.
Michal si dal dolu sako a rozopol vrchné tri gombíky.
Vyšla aj s kufrom a nezabudla tresnúť dvermi.
„Prepáč,“ ozval sa do ticha.
„Už sa mi prosím prestaň stále ospravedlňovať,“ vzdychla som.
„A vďaka za kvety, sú krásne,“ pousmiala som sa.
„Nevedel som, že bude taká nepríjemná.“
„Zlatko, keby ty prídeš domov a zbadáš tam niekoho cudzieho, tiež by ťa to nepotešilo.“
„Ale ty nie si cudzia, ty si moja,“ vyzliekol si košeľu.
„Beznádejný romantik,“ zasmiala som sa, no nechala sa vtiahnuť do objatia.

Milovala som ho a milujem tak, ako nikoho iného.
No čím viac krásnych chvíľ som s ním prežívala, tým viac vo mne nahlodávalo svedomie.
Flashbacky z minulosti sa mi vkrádali do snov či reality veľmi často.
Trávili sme spolu veľa času.
Pomáhala som na striedačku vo firme jemu aj otcovi.
Ten sa zmieril s tým, že do Michala som bezhlavo zaľúbená a kvitoval mi to.
Oficiálne som sa k nemu presťahovala, no izbička v našom dome mi ostala.
Už som neuvažovala nad návratom do Ameriky.
Žila som prítomnosťou, žila som pre Michala.

V jeden večer sme sa chystali von.
Bola to prvá spoločenská akcia, kam ma bral.
Nebudem klamať, nervozitu som cítila v každom póre.
Čiernou sa nedá nič pokaziť.
Šaty mi sadli presne, boli jednoduché, do polovice stehien s obnaženým chrbtom.
Vlasy som si vypla do obyčajného vrkoča.
Vlastne, dnešok bol ešte niečím výnimočný.
Slávili sme štyri spoločné mesiace.
„Si nádherná,“ vyšiel z kúpeľne.
„Vďaka,“ usmiala som sa potešene a zároveň sledovala jeho mokrý široký chrbát.
Nie... ešte sme spolu nespali.
Nemohla som.
On chcel, no bol dostatočný džentlmen, nedával to na sebe veľmi poznať.
Obliekol sa do obleku, spoločne sme vyrazili.

Vyzeralo, že tam je viac, než plno.
Poslíček mi otvoril dvere a odparkoval nám auto.
Vzali nám kabáty a my sme vošli dnu.
Bolo tam krásne a naozaj plno.
Michala poznali asi všetci, každý ho zdravil, on ma predstavoval.
Keď som si myslela, že tam poznám už naozaj všetkých, zaviedol ma k istej skupinke.
Keď sa rozostúpili, zmeravela som.

Pri pohľade na tvár toho človeka sa mi vybavilo... všetko.
Nôž.
Tá chladná, špinavá miestnosť.
Veľké nádoby plné ...
Cúvla som.
Cítila som, ako sa trasiem.
On sa len usmial.
Dosiahol svoj cieľ.

Našiel ma.