Perfume 11.

Ďakujem za skvelé ohlasy, pardon, že po takom dlhom čase, ale predsa len pridávam časť, je dlhšia. :) Snáď sa bude páčiť. ;)
Xxx

pustite si :)

Zobudila som sa celá spotená.
A nie, nebolo to kvôli tomu, že Michal ma celú noc držal pevne okolo pása.
Zas ten sen...
Čoby sen, nočná mora.

Redder. 

Zachvela som sa, vedela som, že už nezaspím.
Miško sa neprebral, iba trocha pomrvil.
Hodila som si na seba tričko.
Strašne mi vyschlo v ústach.
Po špičkách som prešla po studenej dlažbe.
Fakt sem budem musieť kúpiť ten koberček.
Vzala som si pohár a napustila vodu.
Ľadové kvapky mi vyšplechli na ruku a ostala mi ešte väčšia zima.
Úplne som mala zimomriavky.
Odkedy som ho včera videla, drvil ma strach.
Neprešiel ma ani po tom, ako som sa zverila Michalovi.
Nepovedala som mu všetko, nemohla som...
Redder tam stál, skúmal ma a viem, že nezabudol.
Veď som bola jediná, čo mu zdrhla z pitevného stola.
Strašne som sa bála.
Nie o seba, to ma netrápilo.
Ale čo Michal, môj otec...
Nezniesla som pomyslenie, že by sa im niečo stalo kvôli mne.
Keby tak...
„Dev?“ začula som rozospatý hlas.
Otočila som sa.
Napriek mocnému telu vyzeral ako malý chlapec.
Dlaňami si pretieral oči a tváril sa veľmi previnilo.
„Dobré ráno,“ usmiala som sa.
„Dobré ráno,“ prehrabol si krátke vlasy a hryzol do pery.
„Čo sa deje?“ nechápala som.
„Prepáč mi ten včerajšok, ja som nechcel... nejak ťa nútiť do niečoho alebo tak,“ vydýchol.
Sedela som na barovej stoličke.
Načiahla som k nemu ruku a potiahla ho k sebe.
Roztiahla som nohy, nech ho mám k sebe čo najbližšie.
Tvárovo sme boli takmer na jednej úrovni.
Prstom som mu prešla po dlhej jazve na čele.
Pobozkala som ho.
Bozkávala som každý kúsok jeho tváre.
Milovala som, keď ma Miškovo strnisko pri bozkoch škrabkalo na pokožke.
„Prestaň si vyčítať niečo, čo zmeniť nemôžeš. A práve naopak, mne to veľmi pomohlo... Som rada, že sa to včera vyhrotilo tak, že som ti to v podstate musela povedať. Odľahlo mi. A ty sa už netráp, okej?“
„Zabil by som ich...“
„Láska... Už to je minulosť. Som tu s tebou a nič mi nehrozí.“
Vedela som, že klamem samú seba, ale predovšetkým jeho.
Nie, nemohla som mu to povedať.
„Milujem ťa, ty moja bojovníčka,“ ovinul okolo mňa pevné ramená.
„Už ma nepusť,“ šepla som, ako sa mi rozkotúľali slzy a zaborila som si tvár do jeho hrudi.

„Dokelu, prepáč!“ zvolalo nešťastne dievča s blond vlasmi.
Spoločne sme sledovali, ako sa mi tmavá tekutina rozlieva po bielej blúzke.
„Ja som nechcela, len som sa ponáhľala a opäť som si nič nevšimla, veľmi ma to mrzí a...“
„To je v pohode,“ rozosmiala som sa.
„Nie, úplne som ťa zašpinila,“ krútila vytrvalo hlavou.
„Prezlečiem sa, aj tak som na ceste domov, to je v poriadku,“ ubezpečovala som ju so smiechom.
„Naozaj?“ zahryzla si do pery.
„Áno,“ prikývla som.
„Tak... možno sa ešte niekedy stretneme, ja už utekám, ahoj! A ešte raz prepáč!“ stihla zakričať.
A ja som si stihla všimnúť, že je veľmi pekná.

Za chvíľku som bola doma.
Všade naokolo sa šírila vôňa kávy, ktorá šla z mojej blúzky.
Chytro som vybehla po schodoch, nech ma neuvidia susedia a otvorila som dvere do bytu.
„Ahoj, zlatko, už som... doma,“ dobehla som do obývačky.
Dnes pracoval doma a tak som sa snažila spraviť všetku prácu skôr, nech môžeme byť spolu.
V posledných týždňoch od osudného večera mal Michal strašne veľa práce a chodil domov neskoro v noci, keď ja som už spala.
V podstate sme sa nevídali.
SMS to cez deň nenahradili.
No a teraz som pribehla, už od dvier si rozopínajúc špinavú blúzku, keď som v našej obývačke zbadala dvoch chlapov.
Jeden bol môj a ten druhý... do tváre mi bol veľmi povedomý, no nemohla som si spomenúť, kto to bol.
„Prepáčte,“ chytro som sa zahalila a myklo mi kútikmi.
„Dev, to je Peťo. Pamätáš? Vravel som ti o ňom,“ pripomenul mi Miško svojho najlepšie kamaráta z detstva, ktorý už dlhé roky pôsobil v Austrálii.
„Jasné, vedela som, že ťa odniekiaľ poznám! Ahoj, som Devon, teší ma... A ospravedlňujem sa za to, ako vyzerám, ale zrazila som sa na ulici s jednou babou a jej káva tak skončila na mne,“ vysvetlila som, ako som mu podávala ruku.
„Teší ma, Devon,“ pobozkal mi chrbát dlane.
„Mňa tiež... Idem sa prezliecť a prídem,“ usmiala som sa, žmurkla na nich a vytratila sa.
Na blúzku som okamžite naliala aviváž a dala ju do umývadla pod vodu.
Prvé, čo mi prišlo pod ruku, bolo biele krepové tričko, sukňu som vymenila za čierne legíny, vlasy som si zviazala do copu a šla sa venovať chlapom.
„... a vo firme jej otca. Ale to už som ti písal,“ dokončil Michal, keď som tam prišla.
„Ohovárate ma?“ uškrnula som sa a sadla si k nemu.
„Iba opisujem ten osudný deň,“ žmurkol môj drahý na mňa.
Posadila som sa k nemu a vtisla pusu na privítanie.
„Tak platí dnes večer?“ prerušil nás Peťo.
„No jasné. Láska, pôjdeš, že?“ pozrel na mňa Michal.
„Kam?“ pozrela som na Peťa, on bol zrejme iniciátorom.
„Chceli sme skočiť do klubu, kam sme kedysi chodili,“ ozrejmil mi.
„A nebudem vám zavadzať? Žiadna pánska jazda?“
„Nie, nie, tiež beriem svoju priateľku. Konečne som tu ja s ňou, už tu aj ostávam, takže... Aspoň sa spoznáte, myslím, že si určite budete rozumieť,“ usmial sa na mňa.

„Ako sa ti pozdáva Peťo?“ obliekal sa Michal.
„Je milý, ale myslím, že ho budem musieť spoznať ešte troška viac. Chápeš, aby som si utvorila celkový obraz,“ žmurkla som.
Pozerala som, ako sa oblieka.
Skúsenými pohybmi si zapínal gombíky na košeli.
Dlhé prsty mu pri tom kmitali, zaťal sánku.
Bože, ako ho milujem.
Zozadu som ho objala.
Bola som proti nemu taká maličká.
Vedela som, že sa usmial.
Proste ten jeho typický široký úsmev, do ktorého som sa zamilovala.
„Strašne mi chýbaš,“ otočil sa ku ne tvárou.
„Veď som tu,“ zasmiala som sa.
 „Myslím inak. Tvoja prítomnosť. Keď prídem z roboty, ty už spíš a ja nemám to srdce ťa budiť. A keď sa zobudím, už tu nie si. Nechcel som, aby sme dospeli do tohto štádia.“
„My si to vynahradíme. Veď teraz sme spolu. Dnešný večer si užijeme, čo povieš?“ postavila som sa na špičky a pobozkala ho.
No on nechcel len krátky bozk.
Oboma dlaňami mi oblapil pás a zubami zovrel spodnú peru.
Bez problémov ma zdvihol, jednu ruku mal okolo pása, druhú na mojom zadku.
Nedokázala som sa od jeho pier odtrhnúť.
Mal ich také mužsky drsné, takisto dlane, ktoré zvierali môj nahý pás.
Ležala som na posteli vlastne bez všetkého, uterák mi totiž z tela strhol a odhodil.
Jazykom jemne krúžil po pokožke na kľúčnych kostiach a stále išiel nižšie.
Vedela som o ňom tisíc vecí, ale keď ma pobozkal... nevedela som ani svoje meno.
Pomaly mi odtiahol kolená...

„Neverím! To je naozaj náhoda!“ rozosmiala sa blondínka.
„Som Kamila a tá káva ma vážne mrzí,“ podávala mi ruku.
„To je v poriadku. Som Devon, teší ma,“ prijala som ju.
Takže sa ukázala ako Peťova priateľka.
Bola to milá baba.
Zakiaľ sa chlapi bavili o svojich veciach, my sme sa spoznávali.
Historiek na pobavenie mala mnoho, stále rozprávala ona  a ja som ju so záujmom počúvala.
Už nás to sedenie po čase omrzelo, tak sme vstali.
„Kam ideš?“ chytil ma za ruku Michal.
Oči sa mu už trocha leskli.
„Tancovať,“ žmurkla som.
„Prídem za tebou,“ namieril pohľad na môj zadok.
Naschvál som ho chcela vyprovokovať, preto som si navliekla obtiahnuté šaty a proti mojej vôli, opätky.
Po našom chvíľkovom zblížení na mňa Michal iba lačne pozeral.
Vedela som, že sex mu chýba.
Jeho blízkosť chýbala aj mne.
Ale na parkete sme sa rozbláznili.
Tanec mi chýbal, úplne som sa doňho ponorila.
Prispelo k tomu aj niekoľko drinkov.
Naozaj sme sa s Kamilou bavili, dohodli sme si ďalšie stretko, keď aj bez chlapov, lebo sme si naozaj sadli.
Kamila sa vzdialila, nechápala som prečo.
Ale keď veľké dlane skončili na mojej panve, pochopila som.
Netancoval, len sa zozadu na mňa pritisol a perami mi blúdil vo vlasoch.
Hudba korešpondovala s našou náladou a ja som mala chuť vzdialiť sa s ním preč.
No vedela som, že by to bolo až príliš nevhodné.
Tak som ho vzala za ruku a odviedla ku stolu.
Sex poriešime doma. 

No nemala som tam chodiť. 

Tie čierne vlasy som spoznala už z diaľky.
Aj oči.
Peťo sa s ním živo rozprával, museli sa už poznať.
Chcela som utekať, no nemohla som.
Proste som zastala, nohy sa mi rozklepali.
Miško ma ale viedol, tlačil ma vpred.
„Mišo, čau,“ podal mu ruku môj Miško.
Nechápala som, už som fakt nič nechápala.
„Moja priateľka Devon. Toto je zhodou okolností tiež Michal... Pamätáš sa na Reddera, ktorého som ti predstavoval?“
Ako v tranze som prikyvovala.
„Michal je jeho synovec. V podstate sme odteraz obchodní partneri.“

Po tých slovách som už nevnímala.
Práve môj život skončil.
Klesla som na gauč a prevrátila do seba pohár vodky.
Myslela som, že túto časť svojho života už Michalovi rozprávať nebudem...
Že o Michalovi nič nikdy vedieť nebude. 

No teraz som prestala veriť v náhody. 

Začala som len veriť v to, že môj život sa onedlho skončí.