Perfume 13.

Zas neskoro, ale koniec semestra sa blíži a je to masaker. :)
Hope you enjoy. Xxx

Káva v kelímku mi zohrievala ruky.
Bolo mi to príjemné, v tomto chladnom počasí.
V New Yorku.
Bola som tu už tri dni a cítila sa konečne ako doma.
Michalovi som sa neozvala, hoci on sa ma pokúšal kontaktovať.
Potrebovala som pokoj.
A ticho.
Kľud.
Hoci som zbabelo zdrhla a hanbila sa za to, nemohla som ostať na Slovensku.
Nemohla som ostať pri Michalovi.
Hrozí mu veľké nebezpečenstvo, ak budem na blízku.
Ale keď mi tak veľmi chýba.
Strašne potrebujem jeho objatie.
Aby sa jeho dlhé paže obmotali okolo môjho tela.
Pritisla som si kabát bližšie k telu.
S mamou sme si k sebe našli opäť cestu.
Za tie tri večery sme sa tak zblížili, rozprávali sme sa až do zachrípnutia.
Vypili sme na hektolitre čaju, mali na sebe deku z môjho detstva.
Vravela mi všetko, čo sme si za tie dva roky oznámili len cez Skype.
Všetko do detailov.
Hltala som jej slová, vnímala mäkkosť hlasu, odlesk očí a milovanú tvár.
Mohla som sa vyplakať v jej objatí.
Voňala ako kedysi... keď som bola malá a túlila sa k nej každú chvíľu.
Nepýtala sa ma nič, nechala ma rozprávať.
Len ma objímala, zotierala slzy a opäť objímala.
Teraz je v práci a ja som v milovanom Central Parku.
Kávu som dopila a kelímok odhodila do koša.
Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa smerom k bytu.

„Volal tvoj otec,“ povedala mama, keď vošla dnu.
Zložila si kabát a ustarane na mňa pozrela.
„Nenaťahuj tak toho chlapca, Dev,“ prisadla si ku mne.
Zatvorila som knihu a sklonila hlavu.
„Mami, keď ja sa tak bojím.“
„Ja viem, zlatko, ale najlepšie bude mu to povedať.“
„Ale čo ak...?“
„Nie, nerozmýšľaj, čo ak. Neodkladaj veci, problémy sa budú len nabaľovať. A toto je veľmi vážne. Ak mu to nepovieš, vystavuješ ho väčšiemu nebezpečenstvu, než keď to nevie.“
„Takže...?“
„Áno, láska moja. Choď späť. Choď za ním a všetko mu povedz. Naozaj už všetko. A uvidíš, ako zareaguje. Tu ste stále vítaní, obaja. Rada spoznám muža, čo očaril moju dcérku,“ pobozkala ma na čelo a pritúlila si ma.

V Bratislave bolo chladnejšie, než v New Yorku.
Poslúchla som mamu a vrátila sa späť, hoci so strašným bruchabolením.
Nevedela som, ako sa veci budú vyvíjať.
Ako bude Michal reagovať, keď ma zbadá.
Či mi uverí, či bude ochotný sa o tom so mnou rozprávať.
MHD som sa odviezla neďaleko jeho bytu.
Kolieska kufra sa mi zasekávali vo výmoľoch na ceste.
Bol studený večer.
Všade tma.
Potichu som odomkla dvere.
Tma tmúca, len z kuchyne šlo malé svetielko.
Kufor som odložila nabok, vyzula sa a vyzliekla si kabát.
Vedela som, že je hore.
Počula som tichý štrngot pohára. 

„Ahoj,“ oprela som sa o zárubňu.
Bol opretý o kuchynskú linku a pozeral von oknom.
Pri zvuku môjho hlasu sa obzrel, na tvári, hoci aj v tme, bolo badať prekvapenie.
„Dev?“ otočil sa aj zvyškom tela.
„Ahoj,“ šepla som opäť.
„Kde si bola?“ triasol sa mu hlas.
„V New...“
„Viem, že v New Yorku. Prečo si mi to spravila?! Prečo si odišla bez jediného slova? Vieš, ako som sa cítil? Skoro som sa zbláznil! Predstavoval som si tie najhoršie scenáre! A potom, prečo si mi vôbec nedvíhala? Nesnažila sa ma kontaktovať?“ kričal rozčúlene, nemala som mu to za zlé.
Zadržiavala som slzy, hrýzla som si do líc a jazyka, no pár mi ich vykĺzlo.
Michal stál oproti mňa, rozhorčene dýchal, no keď zbadal slzy, pohľad mu zmäkol.
„Ty... „
„Nepovedala som ti všetko, Miško. Nepovedala som ti všetko z môjho života... Ale je čas, aby si to vedel, aby si si vedel zložiť tú skladačku a je len na tebe, ako zareaguješ,“ posadila som sa.
Posadil sa aj on. 


„Pamätáš, náš prvý deň? Teda, keď sme sa po prvýkrát stretli, vbehla som ti do cesty... Pýtal si sa ma na ten monokel. Nie, neudrela som sa, spravil mi ho Michal,“ vysypala som zo seba.
„Kto?!“
„Michal... tvoj kamoš. A myslela som, že všetko zlé, som nechala v Amerike, no moja najväčšia nočná mora ma tu nejako zastihla. Redder... on bol ten, ktorý ma chcel... vypitvať.“
Na Miškovej tvári sa prestriedali všetky emócie, bol naštvaný, šokovaný a zdrvený zároveň.
„Na Slovensko ma otec dotiahol z dôvodu, aby som zabudla, aby mi tie miesta nepripomínali všetko zlé... No a keďže som po tom všetkom mala problém so socializáciou, s nikým som sa nestýkala, zdalo sa mi dosť zvláštne, že jeden chalan o mňa javil až príliš veľký záujem. Áno, bol to Michal. Redder na mňa zrejme niekoho nasadil, aby ma špehoval... No a keď zistil, že sa sťahujem na Slovensko, vyhovovalo mu to z dôvodu, že je tu Michal. A ja som mu uverila, namotala sa... Keď ma začal biť, zľakla som sa, no prezradiť som nechcela nič. Veď kto by mi veril? Potom si odo mňa pýtal peniaze na drogy, ja som nemala, nemohla som stále od otca pýtať. Tak ma znásilňoval... stále. A tým myslím naozaj stále, každý deň. Bez ohľadu na ... okolnosti.“
Tvár si dal do dlaní a vzdychol.
Nahlas a trhane.
„Ja ich zabijem, oboch ich zabijem!“ strhol sa a vstal.
„Miško...“
„Nie, nezaslúžia si nič, len zdochnúť, vyjebanci!“ obišiel ma a nasmeroval si to do spálne.
„Čo robíš?“ utekala som za ním.
Medzitým sa hrabal v zásuvke.
„Láska?“ bola som znepokojená.
Strach sa vo mne prehĺbil ešte viac, keď vytiahol zbraň.
„Odkiaľ... Načo ti to je?“ hlesla som v šoku.
„Na ochranu... Na tvoju ochranu. Zabijem ich oboch!“ zlomil sa mu niekoľkokrát hlas, ako to hovoril.
„Nie!“ chytila som ho za zápästie ruky, v ktorej držal zbraň.
„Ani jeden z nich ti nestojí za to, aby si si pošpinil povesť či ruky ich krvou! Ani jeden! Nedovolím ti to! Rozumieš?“ kričala a plakala som naraz.
„Ale...,“ klesol na posteľ a zbraň vypustil z rúk.
S buchotom dopadla na dlažbu.
„Spolu to zvládneme. Spolu to všetko zvládneme,“ kľakla som si pri ňho.
Vtedy zazvonil zvonček.
Jeho silné telo sa dvihlo, obišiel ma a ponáhľal sa otvoriť.
Už som počula len výkrik. 

A nadávky. 

Nohy sa mi klepali, ako som utekala ku dverám. 

Michal ležal už na zemi, chrčal a môj Michal mal v tvári neskutočný hnev a zúfalstvo. 

„Miško...,“ chytila som toho môjho okolo pása, snažiac sa zadržať ho. 

„Stačí! Stačí, zavoláme políciu! Nechaj ho, nestojí ti za...“


Vystrelil.
Lenže nie môj Michal.