Perfume 5.

Ospravedlňujem sa, že až teraz, ale nebol čas.

Keď sa na to tak spätne pozerám, vtedy to všetko začalo.
Môj život sa po dvoch rokoch začínal opäť radikálne otáčať.
Ale nevedela som predpovedať, akým smerom.
Mala som z toho zvláštny pocit.
Stretávala som ho už vyše dva mesiace deň čo deň v otcovej firme.
Z hodiny na hodinu ma ohuroval viac a vedela som, že mi nie je ľahostajný.
Ale mal ju.
Často ho navštevovala.
Bola to nádherná žena a ja som vedela, že na mňa ani nepozrie.
Veď má ju.
Ľúbi ju.
Bozkáva.
Hladí.
Čoraz viac ma to deprimovalo.
Po celom dni, kedy som bola odkázaná pozerať sa naňho, rozprávať sa s ním a nasilu sa usmievať, som bola rada, keď som sa ocitla vo svojej izbe a mohla som sa v pokoji vyplakať.
Len tak som dokázala dostať zo seba tie nahromadené emócie.
No ako šiel čas, vedela som, že to nezvládam.
Zaľúbila som sa doňho tak silno a nešťastne, že som vedela, že tu už niet inej pomoci, než útek.
A tak som jedného večera otcovi oznámila, že odchádzam za mamou.

„To nemyslíš vážne, Devon!“ vybuchol.
„Otec, som dospelá. Ja sa ťa ani nepýtam, či tam môžem ísť, oznamujem ti to. Nezvládam to tu.“
„Ako to môžeš vravieť s takým pokojom?“ tresol po stole.
„Iné mi už nezostáva,“ vzdychla som unavene.
„A kedy chceš odísť?“ šepol.
Prekvapene som pozrela naňho.
Mal smutnú tvár.
„O týždeň.“
„Už?“
„Oci, nerob mi to ťažšie.“
„Ale prečo tak odrazu?“
Pokrútila som hlavou a vstala zo stoličky.
„Je to kvôli Michalovi?“ ozvalo sa odrazu do ticha.
Preglgla som.
„Je to kvôli mne, oci.“

Bola už tma a ja som za sebou mala ďalší únavný deň.
Všetky dokumenty boli pretriedené, už mi zostávalo len upratať zasadačku.
Zapálila som si malé svetielko, vzala si handru a čistiaci prostriedok a začala leštiť sklenený stôl.
V hlave som mala toľko myšlienok, že som nepočula, ako sa otvorili dvere.
„Odchádzaš? Je to pravda?“ začula som jeho hlas.
V tom momente sa mi roztriasli kolená.
Nedokázala som naňho pozrieť.
Stála som mu otočená chrbtom a snažila sa zhlboka dýchať.
„Devon, naozaj? Kvôli čomu? Komu?“ už stál tesne za mnou, hruď pritlačenú na mojom chrbte.
„Myslím, že to je moja vec,“ snažila som sa povedať hrdo, no hlas mi odišiel a v ústach vyschlo.
„A ja myslím, že nie,“ položil mi dlane na plecia.
„Čo chceš?“ otočila som sa k nemu.
„Je to také ťažké pochopiť?“ dlane mu skĺzli na pás.
„Máš priateľku.“
„Ale už dávno mi záleží na inej,“ vpili sa jeho oči do mojich.
Napriek tomu, že som nechcela, odtisla som sa od neho.
Ale on to tak skoro skončiť nechcel.
„Čo si o sebe myslíš?“ vyletela som, keď sa jeho dlhé prsty omotali vôkol môjho zápästia a pritiahli ma späť. 

Na jeho peknej, no únavou poznačenej tvári sa vylúdil úškrn. 
„Pusť ma, budem kričať,“ vyletela mi z úst tá filmová klišé fráza. 
„Nebudeš,“ sebavedome zdvihol obočie. 
„Budem,“ zanovito som oponovala. 
„Aj keby si kričala, nik ti nepomôže. A ja ti nejdem ublížiť, Devon,“ povedal nečakane jemne a pritlačil ma k stene. 
„Ako to môžem vedieť? Vieš mi to zaručiť? O čo ti vlastne ide?“ už som takmer hystericky kričala, poznačená udalosťami môjho života. 
Išiel z neho neuveriteľný pokoj. 
Zohol sa, svaly skryté pod látkou kvalitného saka sa napli. 
Zatvorila som oči v obave. 
Dlaňou mi držal ľavú stranu krku, neskôr ju pomaly presunul na bok. 
Pery, mäkké a horúce, vytvorili malý bozk ma mojej rozochvenej pokožke. 
Nedokázala som tie emócie viac držať v sebe. 
Proti mojej vôli, ale vyhŕkli mi slzy. 
Toto bolo po prvý krát, kedy sa ma muž dotkol inak, než násilným spôsobom.

„Neplač,“ šepkal mi do ucha a silno ma objal.
„Michal, prečo mi to robíš? Prečo ma namotávaš?“ spýtala som sa nešťastne.
„Nie je mojim cieľom namotať ťa a odhodiť. Taký nie som.“
„Tak potom? Máš Adrianu. Ona ťa miluje.“
„Vieš, nie vždy city stačia. Vzťah nie je len o láske, Dev. Ale aj o porozumení a tolerancii. A to sa u nás už dávno vytratilo.“
„A myslíš, že sa to už nedá napraviť?“ pozrela som dohora naňho.
„Nie, ak moju myseľ dennodenne zamestnávaš ty,“ povedal jednoducho a keby ma nedržal, tak sa zosypem.
Nemala som slov.
Toľko krát som snívala o tomto momente a keď prišiel, nevedela som, čo ďalej.
„Devon, viem, čo ku mne cítiš. Vidím to na tebe už niekoľko mesiacov. Nie si mi ľahostajná, ver mi. Ja nevravím do vetra.“
„Prečo si toľko čakal?“ šepla som ublížene.
„Chcel som si byť naozaj istý. Keď mi tvoj otec dnes povedal, že chceš odísť, vedel som, že ti to nesmiem dovoliť.“
Oprela som si tvár o jeho hruď.
Cítila som drahú voňavku a horúčosť jeho tela a stále sa mi nechcelo veriť tomu, čo povedal.
„Poďme ku mne. Porozprávame sa, čo ty na to?“
Prikývla som.
Vo firme sme boli poslední, tak som zamkla.
Otvoril mi dvere na svojom aute.
Sadol si za volant a naštartoval.
Po chvíľu z neho odtrhol pravú ruku a vyhľadal moju ľavú.
Stisol ju.
Prišlo mi to všetko príliš nereálne.
Možno aj vy poznáte ten pocit.
Niečo dlho chcete a keď to nakoniec dostanete, nedokážete sa tešiť.
Prečo?
No možno nás podvedome ovláda strach, že o to prídeme.
Strach, že budeme zas cítiť bolesť, ale tentoraz väčšiu.
V tichosti sme obaja vyšli po schodoch do jeho bytu, akoby sme sa báli čosi povedať.
Cítila som jeho pohľad na sebe, no ja som sa naňho pozrieť nedokázala.
Odomkol a vpustil ma prvú.
„Adriana nie je doma?“ spýtala som sa prv než som vošla.
„Nie. Je v Miláne,“ vyzliekol si sako.
„Aha,“ prikývla som a na srdci sa mi trocha uľavilo.
„Čo je, Dev?“
„Bojím sa,“ priznala som.
„Čoho?“ zatváril sa nechápavo.
„Že toto všetko je len ilúzia. A ak ťa stratím, tak ma to bude kurva bolieť,“ povedala som bez obalu.
Nevravel nič, len na mňa vážne pozeral.
„Je to u teba také silné?“ spýtal sa po chvíli.
Prikývla som.
Zodvihol dlane a položil mi ich na líca.
„Tak potom spravím všetko, čo ti budem na očiach vidieť, aby si bola šťastná. A nehodlám sa ťa opustiť. Keď som ťa konečne získal, nenechám ťa ísť.“
„Tak veľmi ti chcem veriť,“ sklonila som hlavu.
„A čo ti v tom bráni? Ten strach?“
Prikývla som.
„A ako ho odstránim?“
„Neviem, asi to nepôjde hneď. Možno časom.“
Prešla som ku gauču a sadla som si.
„Dáš si víno?“ spýtal sa.
„Áno, rada,“ usmiala som sa.
Položil pred nás poháre a nalial biele.
Sadol si oproti mňa.
„Čo sa ti stalo?“
„Čo tým myslíš?“ odpila som si.
„Čo ťa poznačilo na toľko, že strach ti teraz ovláda život?“
Pokrútila som hlavou.
Zrovna v túto chvíľu som sa o tom baviť nechcela.
„Dev,“ zhlboka vzdychol a prišiel si sadnúť vedľa mňa.
Mal tak krásne oči.
Do svojich veľkých dlaní chytil moje.
„Pozri, mám tridsať rokov. Už viem, čo chcem. Ak by som to s tebou nemyslel vážne, ak by som s tebou nechcel byť, nie sme tu takto spolu. Adriana tvorila časť môjho života. Ale už viac nie. Ona sama tiež vie, čo sa medzi nami odohráva a že nám to jednoducho spolu neklape. A ja som sa len každým dňom uisťoval viac v tom, že chcem byť s tebou. A teraz sedíš oproti mňa, si neuveriteľne krásna, no bojím sa ťa už čo i len dotknúť, aby som ti nejak neublížil. Prosím, ver mi. Chcem, aby si bola šťastná. Aby si bola šťastná so mnou.“
Vyrazil mi dych.
Jeho oči na mňa oddane pozerali a všetky pochybnosti v tom momente zmizli.

Pobozkali sme sa.
Do môjho srdca sa vkradla nádej.

Spätne sa na to ale pozerám ako na začiatok konca.