Perfume 12.

Po stráááááášne dlhom čase pridávam, snáď to ešte niekto číta. :)

Trvalo mi chvíľku, kým som trafila kľúč do dierky, no stále som na tom bola podstatne lepšie než Michal.
Ten stál za mnou, neisto sa knísal a oči sa mu ligotali.
Nevadilo mi to ani troška.
Odkedy sme spolu, a to je takmer pol roka, ešte vypité nemal.
Viem, že alkoholu extra neholduje, vždy vypil tak pohár šampusu a tým to u ňho končilo.
No teraz oslavoval príchod kamoša po dlhých rokoch na Slovensko a teda zoťali sa obaja ukážkovo.
Kým s Miškom sa ešte dalo spolupracovať, Peťo sa zaťal a proste nechcel ísť.
Naveľa sme ho s Kamilou, jeho priateľkou, presvedčili, taxikár ho osobne naložil do taxíka a odišli.
My sme sa prešli, lebo mladý pán chcel vraj vytriezvieť, čo sa mu teda nepodarilo, akurát sme parádne zmokli.
Práve keď sme prešli Michalskú bránu sa silno rozpršalo a k Miškovmu bytu to bolo ešte ďaleko.
No nehnevala som sa naňho ani troška, práve naopak.
Zistila som, že opitý je roztomilejší ešte viac, než normálne.
Celý čas mi vyznával lásku tými najnečakanejšími prirovnaniami, bolo to strašne vtipné.
Potom ma vzal na ruky, vraj ma v tých lodičkách musia bolieť nohy, no keďže mal veľký problém s balansom a ja som nechcela mať rozbitú hlavu, položil ma späť na zem.
Konečne som odomkla.
Vyzula som si mokré lodičky a položila ich pod radiátor a dala dole kardigan.
Michalove veci som taktiež rozvešala a šla mu vziať uterák, nech sa utrie.
Sedel na posteli s neprítomným pohľadom, po tvári mu stekali pramienky dažďovej vody.
Podišla som k nemu a pomaly mu tú vodu začala stierať.
„Hne- váš sa na mňa?“ preskakoval mu hlas.
„Prečo by som sa mala?“ nechápala som.
„Lebo som... opitý...,“ štikútalo sa mu.
„Mne to nevadí, raz za čas musíš vypnúť aj ty,“ sadla som si mu na koleno a utrela mu hruď.
Následne mu navliekla tričko a ešte stiahla do nitky premočené nohavice.
„Buď pri mne,“ povedal, keď som ho zakrývala.
„Hneď, len sa vyzlečiem, dobre?“
Horlivo prikyvoval celý čas.
Natiahla som si jeho tričko a ľahla si.
„Poď se-em,“ zamrmlal v polospánku.
Úplne som sa k nemu prisunula, pritisol si ma k sebe.
„Ja ťa... ochránim, nik ti neublíži,“ vravel.
Keby si vedel.
Keby si len vedel...

Ráno ma Miško prekvapil v neformálnom oblečení pri raňajkách.
„Dobré ráno, princezná,“ pobozkal ma.
„Dobré... ty nejdeš do roboty?“ divila som sa.
„Idem s Peťom a Mišom pozrieť jeden pozemok,“ vybral si z chladničky vodu.
Okamžite mi prestalo chutiť.
„A... a čo s nimi? Teda, prečo s nimi?“ odložila som raňajky.
„Chcem s nimi začať podnikať, teda, mimo mojej firmy,“ oznámil mi len tak.
Nezmohla som sa ani na slovo.
Zoskočila som zo stoličky, kolená sa mi úplne klepali.
„Aha,“ pípla som.
Nemohla som, fakt som mu to nemohla povedať.
Radšej budem trpieť Michalove vyhrážky, len nech je môj Miško šťastný a v nevedomosti.
„Mám to premyslené, neboj sa.“
„Je ti jasné, že potom sa už vôbec vidieť nebudeme?“ otočila som sa naňho.
„Láska, ja som...“
„... na to nemyslel,“ doplnila som ho, vzala si veci a so slzami na krajíčku odišla.

Nezdvíhala som mu celý deň.
Chýbal mi, nechcela som sa s ním hnevať, ale prišlo mi to tak veľmi ľúto.
Keby mu dvihnem, rozplačem sa a v tom citovom rozpoložení, akom som bola, by som mu povedala všetko.
Desilo ma to, desila ma myšlienka, že bude s Michalom podnikať.
Toľko rôznych spôsobov, ako by mu vedel ublížiť, veď som to zažila sama...

Domov som prišla po jedenástej.
Už spoza dvier som počula viac mužských hlasov.
Presne tohto som sa bála.
„Ahojte,“ pozdravila som ich, moje najhoršie nočné mory sa naplnili.
„Ahoj,“ ozvalo sa zborovo z gauča.
Len Miško vstal a prišiel ku mne.
„Ahoj,“ povedal kajúcne.
„Ahoj,“ zložila som si kabelku a prešla do kuchyne.
„Prepáč, ja som nevedel, že prídu a tak nemal som ich...“
„Miško, je to tvoj byt, mne nemusíš nič vysvetľovať, dobre?“
„Ale ty sa hneváš, vidím to, čo som...“
„Nehnevám sa, som unavená, to je všetko,“ dala som si na seba kabát.
„Kam ideš?“ chytil ma okolo pása.
„Otcovi. Budem tam dnes spať, dobre? Chcel sa o niečom rozprávať,“ zaklamala som.
„Dev, láska... Čo som urobil?“ pretrel si utrápene tvár.
„Nič... Milujem ťa, Mišiatko moje,“ postavila som sa na špičky a pobozkala ho.
„Nemám ťa zaviezť?“ pohol sa mu hlas.
„Nie,“ usmiala som sa silene a zatvorila dvere. 


Preč, preč, preč odtiaľto!
Aj tak som vedela, že rozhovor s „druhým“ a ani mojim Michalom ma neminie.